1.deň : Bratislava - Mariánka - Borský Svätý Jur .
-
Miesto plánovaného odchodu o 9,00 vyrážam o hodinu neskôr, ale nevadí, nemám sa kam ponáhľať, dnes ma čaká len 90-100 km. Začínam pri novom ružinovskom Kostole sv. Vincenta de Paul a pokračujem k starému kostolu v Prievoze, ktorý je umiestnený v kaštieli Csákyovcov z roku 1902. V blízkom rodičovskom dome sa zastavujem pozdraviť rodičov a pokračujem k diaľnici na konci Kladnianskej ulice. V smere do mesta tu pokračuje popri diaľnici chodník a neskôr prírodná cesta až k Bajkalskej ulici. Negatívom tohto úseku je množstvo bordelu, ktorý sem vyvážajú záhradkári a obyvatelia asi prvého slamu v Bratislave. Mestská časť Ružinov už dala za nemalé financie odviezť množstvo odpadu, aj tabuľky so zákazom osadila, ale o kúsok ďalej od nich už vznikajú ďalšie skládky. Myslím si, že riešením by tu v tomto úseku bolo vybudovanie cyklochodníka. Zvýšený pohyb ľudí na bicykloch a závory by snáď vyplašili záujemcov o zavážanie tohto okolia ďalším odpadom. Pred Bajkalskou ulicou v podjazde popod diaľnicu doľava prekračujem železničné koľaje bez zosadnutia z bicykla. Už roky sa hovorí o vybudovaní cyklochodníka v tomto úseku, ktorý by tadeto bezpečnejšie previedol cyklistov k existujúcej cyklolávke cez frekventovanú Bajkalskú. Za ňou pokračujem rovno k Prístavnému mostu, pred ním odbáčam doprava k prístavu. Na konci širokého chodníka by to chcelo v priamom smere urobiť nájazdy a cez zelený ostrovček v strede cesty urobiť asfaltový prejazd. Po druhej strane po chodníku doprava je to už len kúsok k ukážkovému cyklochodníku na Prístavnej ulici. Škoda, že má len kilometer. Ale bezpečne sa po ňom dostanete skoro až k Mostu Apollo, kde býva v pracovné dni jeho okolie a i cyklonájazd na most obsadený parkujúcimi autami. Odtiaľto je k Eurovei na južnej strane Pribinovej ulice krásny široký chodník, ako stvorený pre chodcov a cyklistov. Ale kde by parkovali autá? Na jeho konci pred Euroveou odbáčam pracovnou uličkou doľava k dunajskému nábrežiu pred Euroveou. Tu tiež nikto nemyslel nielen na cyklistov, ale ani na vozíčkárov, ktorí by chceli ísť na terasu bližšie k vode. Pritom by stačila rampa pri soche M.R.Štefánika, ktorou by sa dalo dostať na spodnú menej frekventovanú terasu. Takto kľučkujem pomedzi ľudí a sedenia reštaurácií až k Starému mostu. Tu zbieham vyšliapaným úsekom cez trávu k chodníku pri Dunaji popod Starý most a cez parkovisko sa dostávam k osobnému prístavu a promenáde na Vajanského a Rázusovom nábreží. Táto je síce pekne zrekonštruovaná, ale bez hlbšieho uváženia. Akoby tu nik nerátal s potrebou priestoru pre pohyb cyklistov. Aby sa pre nich získal väčší priestor, navrhoval by som na Vajanského nábreží zapustiť lavičky medzi novovysadené stromy dobudovaním dláždených terás o šírke lavičky. Na Rázusovom nábreží kvôli symetrii tiež, alebo tu dobudovať cyklochodník, čo sa už na Vajanského nábreží nedá. Pred Mostom SNP, ktorému nedávno prinavrátili jeho pôvodný názov, prechádzam prechodom na Rybné námestie a ku koncu Panskej ulice, kde kedysi stála Neologická synagóga v Bratislave. Tá padla za obeť výstavbe Mosta SNP asi ako najbarbarskejší čin komunistov voči kultúrnemu dedičstvu v Bratislave. Aspoň že tu vyhotovili pamätník na pamiatku tejto stavby. Po strmom nájazde prechádzam ku Katedrále (Dómu) sv. Martina, korunovačnému chrámu Uhorska (19 korunovácií). Po hrade asi druhej najväčšej atrakcii Bratislavy. V uličke za chrámom si fotím sochu Jána Hollého, o ktorej málokto vie, že ju tu má. Nie je taká pekná, ako tá na Búroch. Po tej istej trase zbieham k Panskej ulici a podchodom popod Staromestskú ulicu stúpam uličkou doprava k Židovskej ulici. Prechádzam popri peknej stavbe Múzea hodín, ktoré by už potrebovalo obnoviť fasádu. Židovská je jednosmerkou a od Zámockej ulice najlogickejšie spojenie s Dunajským nábrežím. Plánuje sa tu cez ňu vytvoriť historický cyklookruh, ktorý by umožnil jazdiť cyklistom aj v protismere. Preto je mi nelogické, že jeden cyklista tu dostal nedávno masnú pokutu za jazdu v protismere. Myslím si, že by mu ju mesto malo vrátiť. Ktovie, či by tento príslušník dal aj svojim rodinným členom takú istú pokutu, keby mu odmietli ísť v prikázanom smere do kopca a ešte po horšej ceste z mačacích hláv. Cesty sú na to, aby sa využívali na jazdenie a nie na parkovanie. Porobiť v meste jednosmerky kvôli parkovaniu je ľahké, ale nemalo by to byť na úkor priechodnosti cyklistov. Pokračujem Zochovou ulicou na Palisády, Moyzesovou na ulicu Fraňa Kráľa. Odbáčam do kopca na Hlbokú cestu, z tej úzkym chodníkom stúpam na terasu, kde sa v bývalom kameňolome nachádza prvá Lurdská jaskyňa v Bratislave. Toto málo známe pútnické miesto v centre Bratislavy má svoje čaro umocnené množstvom prosebných a ďakovacích tabuliek po celom okolí areálu. Tiež tu nachádzam tabuľku, ktorú tu dala babka za uzdravenie mojej mami, keď bola ako dieťa hospitalizovaná so zápalom pohrudnice v blízkej nemocnici na Hlbokej ceste. Už sa nespúšťam na Hlbokú cestu, ale tlačím bicykel chodníkom k rímskokatolíckemu farskému kostolu Panny Márie Snežnej, v ktorom dcéra absolvovala birmovanie. Tento kostol už nemá pôvodnú 50 metrovú vežu, tá bola zrušená po výstavbe blízkeho Slavína, aby ho neprevyšovala a nezacláňala výhľad naň. Pokračujem po Gorazdovej ulici popri tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej, ktoré dcéra ešte stále navštevuje. Prichádzam k lávke ponad Pražskú ulicu a za ňou zbieham súbežne s Brnianskou ulicou po menej kvalitnej, ale prázdnej Opavskej ulici. Na jej konci podchodom pod železnicou k nej síce prichádzam, ale hneď odbáčam doprava na ulicu Pri Suchom mlyne, s ktorou prichádzam až k Vojenskej nemocnici. Odtiaľto pokračujem popod Červený most na Železnú studničku, už lesoparkom po ceste s pruhom pre cyklistov a obmedzenou premávkou automobilov. Míňam jazerá, zrekonštruovaný deviaty mlyn. Tých bolo na potoku Vydrica viacero. Pri Železnej studničke boli kedysi kúpele, teraz sú tu len bufety a prameň s dobrou vodou. Pokračujem stále do kopca popri Snežienke, odkiaľ vedie sedačková lanovka na Kamzík. Žiaľ, je tu i torzo budovy starej lanovky. Miernym stúpaním popri Vydrici sa dostávam na rázcestie U Slivu, kde odbáčam na cestu k Malému Slavínu. Na konci asfaltky sa spúšťam za závorou veľmi dobre ujazdenou lesnou cestou do Marianky, dolu popri malom jazierku v kameňolome už trochu viac rozbitou. V Marianke, v najstaršom pútnickom mieste na Slovensku sa posilňujem pri prameni svätej vody. Obdivujem Kalváriu, idúcu v svahu po južnej strane údolia. V jeho strede sa tiež nachádza lurdská jaskynka a množstvo prosebných a ďakovných tabuliek. Na začiatku doliny je Kostol Narodenia Panny Márie, v roku 2011 povýšený na baziliku minor. Vedľa neho pekne zrekonštruovaný kláštor. Po návšteve kostola pokračujem do dediny k hostincu U zeleného stromu, ktorý je najčastejším miestom oddychu turistov prechádzajúcich Mariankou už desaťročia. Pokračujem hlavnou cestou, Karpatskou ulicou, smerom dolu a po chvíli pri zástavke u božej muky odbáčam na Stupavskú ulicu. Tá ma privádza k vinohradom a k poľnej ceste do Stupavy. V tej prichádzam na Mariánsku ulicu, ktorá ma privádza ku krásne zreštaurovanému kostolu sv. Štefana i s okolím. Hneď vedľa sa nachádza kaštieľ v rekonštrukcii i s parkom, teraz slúžiaci ako sociálny ústav. Po štátnej ceste pokračujem až do Malaciek, s jedným zastavením na občerstvenie pri Kamennom mlyne. V Malackách na námestí neuniká mojej pozornosti Františkánsky kostol s kláštorom a kúsok ďalej veľmi pekne zrekonštruovaná židovská synagóga. Oproti nej prechodom pre chodcov cez frekventovanú cestu prechádzam na Sasinkovu ulicu a z nej pokračujem priamo Vajanského ulicou, na ktorej konci je peší prechod cez železnicu. Za ním ulicou Osloboditeľov opúšťam Malacky pomedzi sady a za nadjazdom ponad diaľnicu vchádzam do borovicového lesa, ktorým je celé Záhorie so svojím pieskovým podložím typické. Pred Studienkou križujem nádherné údolie potoka Rudava a v nej z poloprázdnej štátnej cesty odbáčam pri kostole, kde sa napájam na červenú turistickú značku v smere na Lakšársku Novú Ves. Za dedinou sa povrch cesty mení na prírodný, niekde pevný, ale v lese už mäkší. Keď mi červená odbočila prudko vľavo na juh, zostávam radšej na pevnejšej a ujazdenejšej ceste idúcej priamo. Veď červenú musím neskôr križovať. Cesta sa vrtí krajom lesa popri pekných lúkach, učím sa tancovať s bicyklom na nestabilnom povrchu, raz musím zoskočiť z biku a potlačiť ho v tom piesku. Predsa len mám trochu úzke plášte na takýto terén. I keď moja cesta odbáča v pravo, idem inou stále v priamom smere, lebo potrebujem prísť kolmo na červenú značku. Na nej pokračujem už s ňou doprava, hľadajúc cestu v mape medzi dvomi jazerami. Keď ju nenachádzam, radšej sa vraciam na križovatku a idem ju hľadať smerom vľavo. Prvou odbočkou nachádzam len prvé bažinaté jazierko, prírodné územie európskeho významu, tak sa vraciam späť a pokračujem hľadať odbočku v pôvodnom smere. Nakoľko som si predtým pieskovú cestu rozjazdil, teraz sa mi ide horšie a občas musím i tlačiť. Zlákala ma jedna odbočka, ale musel som sa z nej vrátiť a tak odbočujem až na križovatke, pred ktorou vidím vľavo chatu. Popri chate, peknej lúčke, ohnisku a prístrešku pri nej pokračujem k veľkému jazeru. Cesta sa pri ňom stáča späť vľavo, ale verím, že sa bude dať medzi jazerami prejsť. A naozaj, za mostíkom cez potôčik pokračujem vľavo a prudko doprava do kopca, kde prichádzam na kvalitnejšiu ujazdenú lesnú cestu. Tou pokračujem priamo v smere na Lakšáre. Neskôr sa k nej pridáva lesná cesta zľava, asi tá, ktorou som mal prísť. Asi som sa mal stále držať tej červenej turistickej značky, takto si to musím ešte raz prejsť, ale radšej v opačnom smere. Prichádzam do Lakšár na uličku s novou základnou školou, ktorou kedysi pútnici prechádzali krížom cez les a popri jazerách do Studienky, nie po štátnej ceste. Prechádzam dedinou s obrovským stredovým priestranstvom i s ruinami starej školy, v ktorej kedysi učila moja mama. Za dedinou padli bývalé priestory filmového štúdia Koliba novej výstavbe. Kedysi tu boli staré stodoly a drevenica, kde natáčali aj Perinbabu. Za dedinou ma čaká pár hupákov a jeden kopček, z ktorého sa spúšťam do rodnej obce. Vpravo hľadám otcov rodný dom na konci osady Jány a kopček Mariamagdalénka s kaplnkou, kam sme od neho behávali ako deti počas športových hier, ktorými sme si spestrovali pobyt na dedine. Na Búroch sa zastavujem zapáliť sviečky na hrobe otcových rodičov a po krátkom zastavení pri rodnom dome Jána Hollého pokračujem po ceste na Šaštín-Stráže. Ide sa mi dobre, už nejdem proti vetru, mám ho konečne zboku. V Šaštíne za veľkým námestím prechádzam cez potok, za mostom cezeň ihneď zbieham doprava na cestičku súbežnú s ním. Táto ma privádza až k bazilike minor Sedembolestnej Panny Márie, hlavnej patrónky Slovenska, ku ktorej sa dostávam prejdením cez cestu vedúcu do Strážov. Vedľa úžasnej baziliky je súčasťou komplexu kláštor Saleziánov dona Bosca i gymnázium. Opúšťam toto významné pútnické miesto a ešte v meste cestou v smere na Borský Svätý Jur míňam odbočku k rekreačnej oblasti Gazárka pri jazerách s pieskovými plážami. K priateľovi a cyklocestovateľovi Jožkovi Trabalkovi prichádzam už za šera, ale pred príchodom dažďa. Výborná večera, teplá sprcha a posteľ sú krásnou bodkou za dnešným pekným slnečným cyklodňom a odjazdenou stovkou kilometrov.