4.deň : Mariazell - Traiskirchen .
-
Po výborných a pestrých raňajkách s veľkonočnou atmosférou opúšťam Mariazell v snežení a do zimy. Dnes som sa priobliekol a nalial množstvom dobrého čaju. Vraciam sa kúsok naspäť po tej istej ceste, ako som včera prišiel a proti prúdu rieky Salza pokračujem do kopca Halltalským údolím na Terz a Lahnsattel, kde je sedlo a najvyšší bod tohto úseku po 16 km. O tom, aká bola za jazdy zima svedčí i to, že sa mi najprv obalilo celé dolné kolečko zadnej prehadzovačky ľadom. Najprv som počul akési chrapčanie a že čo to ide tak ťažko. Prvý raz som to videl, a to jazdím na bicykli nonstop, i v zime. Štvrť hodiny som zoškraboval z koliečka ľad, po ktorom sa reťaz šmýkala. Ďalší problém, ktorý mi spôsobil padajúci ťažký mokrý sneh bol, že hneď primŕzal na ráme a okolo mechanizmov radenia. A tak mi postupne nešlo prehadzovať vpredu a potom i vzadu. Ešteže aspoň kotúčové brzdy fungovali. Vždy, keď som zastavil a ručne nejako prehodil reťaz, tak som otĺkal z bicykla i 10 cm cencúle padajúce z blatníkov aj do kolies. Je mi zima na nohy i vo víbramoch a teplo mi bolo aspoň v 500 metrovom tuneli. Po 30 km a peknom zjazde údolím rieky Mürz, kedy je občas vidno i skalnaté svahy okolo, som v Mürzstegu na hlavnej ceste. Tu odbáčam doľava na cyklochodník Mürztalradweg č.5 a s ním pokračujem stále dolu prúdom do Mürzzuschlagu. Stretám prvých cyklistov. Zo začiatku je úzky, ale potom sa rozširuje a mení na kvalitný povrch, keď začína viesť po bývalom železničnom násype. O tom tu svedčia zvyšky koľají a ideálny sklon. Z kopca to ide dobre a tak o 11,00 si dávam po 43 km pauzu na posilnenie, tiež potrebujem rozchodiť omŕzajúce nohy a obúchať vrstvu ľadu z topánok a spodku nohavíc. Než som dojedol a dopil, tak sa uvoľnil aj ľad z môjho bicykla, takže už stačí len trochu ním zatriasť, aby všetok opadal z rámu i blatníkov. Najviac ma teší, že už začínajú pomaly reagovať aj prehadzovačky. Doteraz som používal len jednu šajbu a tri prevody. Nuž tu dole je predsa len teplejšie a nesneží. Veď chodník je suchý. Páči sa mi, že miestni s ťažkou technikou nejazdia po cyklochodníku, ale po súbežných poľných cestách a len ho prekrižujú, aby sa dostali na svoje políčko. Neverím, že by to aj u nás dodržiavali naši a tak komplikovane jazdili. Obloha sa vyjasnila, je vidno i zasnežené končiare. Napriek psote, príroda bola krásna a tie čisté potoky, neuveriteľné. Stretám ďalších cyklistov, bežcov a výletníkov, ktorí patrične využívajú tento ideálny cyklochodník. V Mürzzuschlagu po 50 km prechádzam na Semmeringradweg R46. S ňou po cyklochodníku pokračujem na Spital am Semmering. Pretože cyklotrasa využíva aj miestne uličky, trochu blúdim tam, kde chýbajú smerové cyklooznačníky. Intuitívne idem najvhodnejšou cestou správnym smerom, takže to nie je až také hrozné. V Spitali za kostolom trasa vedie 300 m popri cintoríne po ujazdenom prírodnom chodníku, za potokom však prechádza na asfaltku do Steinhausu am Semmering. Odtiaľto po Alte Reichstrasse (starej ríšskej ceste) pokračujem do posledného kopca tejto púte, najprv popod diaľnicu, ktorá sa zapichla do tunela a potom ponad železničný tunel. V Semmeringu, známom lyžiarskom stredisku som zase v nadmorskej výške nad tisíc metrov nad morom. Na prázdnych svahoch je ešte kopec snehu, lyžiari však žiadni. Iba ratrak brázdi svah. I keď niekde je vidno zem, u nás by sa na takom svahu lyžovalo. Možno zajtra sa bude, dnes je sviatok. Je to tu moderne vybudované, ale i keď tu končí cyklotrasa, nenachádzam tu žiadnu tabuľu s mapou cyklotrás v okolí. Takže ďalej asi nebudem pokračovať s cyklotrasou, ale budem musieť ísť pekne po ceste. Čaká ma pekný zjazd s nádhernými výhľadmi do okolia. Po okolitých svahoch sú roztrúsené domy, jeden veľký zámok púta moju pozornosť. Ktovie kade tam chodia, tieto hory musia byť pretkané kopou lesných ciest a v zime to môže byť zaujímavé, dostať sa k nim. Po krátkom zjazde som aj v Gore-texke premrznutý a preto sa v prvej autobusovej zástavke prezliekam do suchého. Prepotené veci z výstupu ma začali nepríjemne chladiť, a to som len na začiatku zjazdu. Obdivujem obrovský most cez údolie, podliezam diaľnicu vychádzajúcu z tunela a obdivujem kostolík v Maria Schutzi. Nádherným zjazdom sa dostávam pod estakádu, ktorú som zhora obdivoval. Prsty mám omrznuté a i keď je teplota okolo nuly, pri tej 40 kilometrovej rýchlosti ani sa nečudujem. Zo Schottwienu pokračujem až do Gloggnitzu, cez ktorý má viesť Schwarztaler Radweg, s ktorým sa chcem dostať na cyklotrasu Euroveko 9 na Viedeň. V ňom som o 14,00 po 80 kilometroch. Zbehol som až do centra k rieke, bokom vidím pekný kláštor. Majú tu teplomer a na ňom 6°C, to oteplenie je cítiť. Na žiadnu cyklotrasu som nenarazil, tak pokračujem po prúde s nádejou, že na nejakú značku natrafím. Jeden chlapík ma posiela k železničnej stanici, že za ňou je mnou hľadaná cyklotrasa. A naozaj, tá tu križuje cestu a prichádza z podchodu pod železnicou. Preto som na ňu nenatrafil, ja som bol medzi riekou a železnicou, za ktorou viedla ona. Púšťam sa po nej vpravo po cyklochodníku
slušnou rýchlosťou (dvadsať i viac) napriek tomu, že idem proti vetru smerom na Ternitz a potom na Neunkirchen. Ten je asfaltový, vedie po hrádzi a niekedy využíva i miestne komunikácie. Na stom kilometri si dávam pauzičku, vyzliekam mikinu, ale nepremokavé veci si nechávam, lebo obloha je nebezpečne zamračená. Našťastie ma tie mraky míňajú. Trasa sa motá po dedinkách, premávka je minimálna a okrem mňa je cyklistov veľmi málo. Pred Bad Erlachom strácam trasu, lebo sa prejavil nedostatok rakúskeho značenia. Keď nie je na rázcestí stĺpik s odbočkou, neodbočíte. Tak som prešvihol odbočku ani neviem kde. Pretože sa mi nechcelo vracať, prišiel som na predpokladanú trasu inou cestou. V Bad Erlachu si dávam jedno kolečko, kým som pochopil, ako trasa Eurovelo 9 vedie a ktorým smerom na Viedeň mám ísť. Počasie je slušné, aj slniečko sa ukazuje, až na ten vietor, z ktorého mi mrznú prsty. Pokračujem cyklochodníkom na Wr. Neustadt, kde mám zase orientačné problémy. Možno keby som mal riadne mapy, nemusel by som blúdiť. Ja idem len podľa veľkej cyklistickej mapy Dolného Rakúska s vyznačenými najkrajšími cyklistickými chodníkmi. Za ním ide trasa po hrádzi po štrkovej ceste, ale dobre ujazdenej. Okolie kanála je pekné, s borovicovými stromami. Mať vodu a nebiť hrozby dažďa, tak tu zabivakujem. Dokonca míňam obrovské štrkoviská, hlboké aj 20 m a čuduj sa svete, skoro bez vody. Pritom kúsok za nimi je pri kanáli aj rybník. Pred križovaním riečky Triesting sa Eurovelo delí na dve vetvy. Pôvodne som chcel ísť popri vode po 9a Triestingau-radweg, ale pretože je dlhšia a Eurovelo 9 pokračuje tiež popri vode (ako Thermenradweg), neváham a idem kratšou cestou. Podvečer vietor ustal, ale mal som jeden problém s mostom, ktorý opravovali. Obchádzku som si nevšimol a prejsť popod diaľnicu som musel. Tak som pozhadzoval brašne, preložil cez zábrany a postupne presúkal všetko popod most zúženým priestorom o drevené lešenie. Za mostom, keď som bol už naložený prefrčal okolo mňa cyklista asi obchádzkou. Po 160 km pred 20,00 hodinou končím v Traiskirchene v jednej opustenej fabrike. Z hrádze som si všimol vysoký komín a otvorenú bránu do jej zeleňou zarasteného dvora, tak mi to nedalo a išiel som na obhliadku. Hneď na kraji za bránou sú opustené stavby, v ktorých za prvými dverami je miestnosť s celkom čistou podlahou. Pretože som si vodu pred chvíľou doplnil od mládencov, ktorých som sa pýtal na nejaký penzión v okolí a dostal som negatívnu odpoveď, neváham a hneď sa sem sťahujem.