Cyklopúť Marianka - Mariazell, alebo cyklotrek po stopách mojich predkov.
5.deň : Traiskirchen - Viedeň - Bratislava .
    V pondelok, posledný deň mojej púte, opúšťam nocľažisko o 7,00 hodine. Chcem dnes prísť domov skoršie, nie až večer. Včera som si myslel, že to dotiahnem až do Viedne, ale vietor bol proti. V noci bolo čerstvo, nechcel som, ale nakoniec som so spacákom vliezol do bivaksaku, ktorý som mal pre túto možnosť pripravený. V ňom som mal vloženú karimatku a na nich som ležal, takže presunúť sa i potme nebolo problémom. Mohol som to urobiť i skôr a bol by som sa lepšie vyspal. Nechcel som však zapotiť páperový spacká a preto som to odďaľoval, kým nebola zima naozaj neznesiteľná. Tiež mi ešte spľasla samonafukovacia kerimatka. Doma budem musieť vo vode zistiť, či má dieru, alebo to bolo tým, že som ju nafúkal teplým dychom, ktorý potom vychladol a zmenšil objem. Toto je nevýhoda týchto karimatiek, okrem váhy. Výhod je viac, menší objem po zbalení a neporovnateľný komfort spania a tým lepšia regenerácia. Keby sa mi chcelo vyliezť z teplého spacáka, mohol som si ju dofúkať, ale ak má dieru, koľko by to vydržalo? Raňajky som absolvoval v teplom spacáku, odsypával som si polhodinu ochutené ovsené vločky z plastovej fľaše so širokým hrdlom, len do takej sa dajú presypať zo sáčika. Zapil som to vyhriatou vodou zo spacáka, ktorú som mal v ňom celú noc. Vyzerá byť pekný slnečný deň, na oblohe niet ani mráčika, slniečko svieti, ale je čerstvo a za jazdy zima. Naobliekaný som statočne. Za Viedňou si snáď Gore-texový komplet vyzlečiem, ak nebude počasie proti. Držím sa cyklotrasy a v Gutramsdorfe dokonca tlačím bicykel i po schodoch. Mohol som prejsť hlavnú cestu i vrchom, ale ja chcem spoznať bezpečnú variantu tejto cyklotrasy, ako riešia niektoré problémy. V ňom tiež prichádzam v záhradkárskej oblasti popri kanáli k peknému jazierku, v ktorom je kúpanie zakázané, ale okolo je pekná trávička možno aj na stanovanie, ale hlavne je tu teraz zatvorený bufet (Weinbau Liska/vináreň Liška) s otvoreným prístreškom, v núdzi a v daždi využiteľným. Pred Viedňou vo Vösendorfe strácam cykloznačenie Eurovelo 9. Pýtam sa okolo idúcich, Eurovelo im nič nehovorí, ale Radweg do Viedne hej. Tak pokračujem odporúčaným smerom. Keď sa objavujú prvé tabuľky názvov ulíc a viem sa zorientovať v cyklomape Viedne, ktorú mám so sebou, darí sa mi dostať po cyklochodníkoch a miestnymi cestami ku kanálu s riečkou Liesing. Viem, že keď sa jej budem držať, za prekrížením železnice musím prísť na cyklotrasu Eurovelo 9. Čaká ma tu len drevený smerovník Stadtrandwanderweg č.7, ktorý ide po jej trase, alebo naopak. Prechádzam cyklonadjazdom ponad železnicu a cesty, cez parky a zložité križovatky našťastie osadené aspoň drevenou šipkou. Po čase aj tá zmizla a tak idem po cyklochodníkoch podľa názvov ulíc. Okolie Hlavnej železničnej stanice je v rekonštrukcii, tak tu strácam cyklochodník a zbieham z pomyselného smeru Eurovela 9, na ktorého značenie som ešte stále nenarazil. Prvou uličkou sa však dostávam opäť na trasu Eurovela 9 vyznačenú v mape a prechádzam popri nádherných budovách Technickej univerzity, Štátnej opery a zámku Hofburg. Od neho idem už mimo trasu Eurovela 9 do centra Viedne a k pešej zón vedúcej k Stephansdomu. Na nej zliezam z bicykla a pešo k nemu prichádzam po 10,00 hodine po 34 km. S toľkými kilometrami sem som teda nerátal. Zákaz bicyklovania tu prísne stráži polícia, všimol som si, ako chlapcov, čo sem prišli na bicykloch ihneď na tento zákaz upozornili, i keď už zliezali z bicyklov. V celej pešej zóne a hlavne okolo Stephansdomu je strašne veľa ľudí, hlavne fotiacich zahraničných turistov. Už viem, prečo nemám rád veľké mestá, i keď sú v nich krásne pamiatky. Kvôli tomu hluku a chaosu, ktorý vytvára to množstvo ľudí. Preto sa ponáhľam preč odtiaľto, smerom k Prateru plného zábavných atrakcií. Teším sa na tento park plný športujúcich ľudí, ktorých som obdivoval i pred desiatimi rokmi, keď som chodil na bicykli z Bratislavy do Viedne vybavovať víza na Hodvábnu cestu. Akurát nechápem väčšinu bežcov behajúcich po asfalte, prečo nevyužívajú hneď vedľa neho mäkký povrch vytvorený z nadrobno nasekanej kôry a dreva pre vyznavačov konskej turistiky. V reštaurácii si dopĺňam vodu a pokračujem hlavnou alejou po odbočku na most Praterbrücke. Cezeň sa dostávam na Dunajský ostrov, nachádzajúci sa medzi Dunajom a športovorekreačným kanálom Nového Dunaja. Z ostrova prechádzam cez most Steinspornbrücke na trasu Eurovelo 6 Donauradweg, na Dunajskú cyklistickú cestu. Pri prvých lavičkách o 11,30 zastavujem, prezliekam sa do vzdušnejších vecí a posilňujem sa pred poslednými 60 kilometrami. Nasledujúci úsek poznám veľmi dobre a už sa na nenáročnú jazdu v krásnom prostredí lužných lesov a ramien veľmi teším. Dobrý asfaltový povrch strieda dobre ujazdená štrková cesta koruny hrádze, čo mi umožňuje priam letieť smerom domov konečne aj za pomoci vetra. Pri výstupe na most pred Hainburgom zle odbáčam a padám bicyklom na obrubník tak, že som ulomil na brašni plastový háčik. Problém riešim uchytením brašne na nosič pomocou spojárskeho drôtu, ktorý vozím stále so sebou. V Hainburgu na nábreží obdivujem pekné výhľady na Devín. Trasa sa stále úspešne vyhýba frekventovanému hlavnému ťahu, len vo Wolfsthale vedie v dedine kúsok po ňom. Za ním vedie k hranici rovný cyklochodník, ktorý umožňuje obdivovať blízku Bratislavu z trošku iného pohľadu. Míňam bez zastavenia hraničný prechod Rakúska so Slovenskom v Bergu a obdivujem množstvo ľudí, ktorí sa v tento sviatočný deň vybrali na hrádzu na bicykloch alebo pešo. Popod Most Lafranconi pokračujem k Mostu SNP a cezeň prichádzam na Rybné námestie, kde uzatváram kruh môjho päť dňového putovania o 15,00 hodine dnes po 104 km a celkovo 611 km. Už ma čaká len cesta domov po tej istej trase, so zastavením sa u rodičov popriať k sviatkom a podeliť sa o dojmy z tejto netradičnej púte. Spokojný, s dobrým pocitom intenzívne prežitého voľna sa teším na stretnutie s rodinou a verím, že niekedy ich bezpečne privediem na bicykli do Mariazellu. Také množstvo cyklochodníkov u nás žiaľ nemáme, i keď cyklotrasy nie stále viedli len po cyklochodníkoch, ale umne využívali vedľajšie miestne málo frekventované komunikácie. Medzi obcami ak nebola iná cesta však boli vždy dobudované. U nás pokiaľ diaľkové cyklotrasy nevedú po hrádzach, ťažko povedať že sú bezpečné. Často využívajú všetky druhy ciest a pretože sa od vzniku cyklotrás znásobilo množstvo áut na nich, možno by sa malo ich vedenie prehodnotiť, alebo dobudovať cyklochodníkmi v nebezpečných úsekoch. Bezpečnosť cyklistov by mala byť na prvom mieste.